História niekedy pôsobí ako šialená komédia – len s tým rozdielom, že ide o súdy, tresty a smrť. A až do 18. storočia nebolo výnimkou, že sa do klietok a na popravy dostávali… zvieratá. Áno, počuli ste správne. Psy, ovce, kone, prasa, dokonca aj delfíny mali svoje miesto na lavici obžalovaných.
Prasací recidivisti a kláštorné procesy
Najväčšími recidivistami sa podľa historikov ukázali prasatá, a tak mnohé stredoveké väznice skôr pripomínali chlievy. No prvý zaznamenaný proces so zvieratami sa uskutočnil v roku 824 a nebol ešte spojený s prasatami. Vtedy boli v údolí talianskej Aosty úradne exkomunikované – krtky! Vraj tam nie sú vítané, choďte preč, nariadili autority. Z nejakého neznámeho dôvodu však krtky neboli katolíckeho vyznania, príkaz nepočúvli a v onej oblasti žijú dodnes.
Od tohto pamätného roku sa ale z času na čas dozvedáme o procesoch so zvieratami. Najstaršie zaznamenaná poprava zvieraťa pochádza z roku 1266 z francúzskeho mestečka Fontenay aux Roses, kde bolo popravené prasa. Žiaľ podrobnejšie informácie k procesu sa nezachovali. Viac ale vieme o prípade z istého francúzskeho kláštora. V septembri roku 1379 sa tam v jeden pekný deň nekontrolovane rozpŕchli dve stáda ošípaných a pri tomto akte skolili jedného muža, ktorý po páde zomrel. Všetky prasce boli za trestný čin vraždy odsúdené k smrti.
V súdnej zápisnici sa konštatuje, že prasatá svojimi „výkrikmi a agresívnym správaním na procese dokázali, že útok vykonali vedome a preto nesmú ujsť spravodlivosti.“ Lenže to sa už nepáčilo prelátovi kláštora, pre ktorého by strata všetkých ošípaných znamenala nepredstaviteľnú ekonomickú ujmu. Neostávalo mu nič iné, ako napísať odvolanie vojvodovi z Burgundska. V liste ho prosil o to, aby udelil amnestiu prasiatkam, ktoré sa tomuto ohavnému činu len prizerali, a tým môžu byť považované len za svedkov tohto zločinu. No a pretože zákon je treba bezpochyby rešpektovať, navrhoval popraviť len troch hlavných aktérov tejto zbesilej agresie.
Vojvoda sa po zvážení všetkých okolností rozhodol odvolaniu vyhovieť a prasatá – svedkovia boli prepustené na slobodu. V letopisoch sa už nedozvedáme, akým spôsobom boli z tohto sveta odpravení traja ružoví previnilci, ale z dobových správ vieme, že sa takáto poprava vykonávala obesením alebo upálením zaživa. Svitá teda nádej, že si v kláštore pochutnali i na predčasnej zabíjačke.
Kohút – satanista so zázračným vajcom
V roku 1474 sa v stredovekom švajčiarskom meste Bazilej odohral nevídaný úkaz: kohút si dovolil zniesť vajce. Dobové právo považovalo tento akt za spojenie s diablom, takže hrdelný trest bol nevyhnutný.
Kohút vtedy dostal verejného obhajcu, pretože je všeobecne známym faktom, že kohúty neradi hovoria vo svojom mene. Zástupca kohúta tvrdil, že jeho klientovi nebol preukázaný žiadny zlý úmysel a že nedošlo k žiadnej ujme človeka ani zvieraťa. Okrem toho namietal, že kladenie vajíčka bol nedobrovoľný čin, že on vlastne nechcel. Argumentoval tiež absenciou písomných dôkazov, že by Satan podpísal s kohútom dohodu. Nestačilo to.
Prokurátor totiž namietal, že písomná dohoda neexistuje, pretože Satan priamo vstúpil do kohúta a vypudil z neho vajce. Argumentoval precedensom, že aj v minulosti takto diabol posadol napríklad ošípané, o čom sa píše aj v Biblii. Bola to hotová vec. Posadnutý kohút musel byť odsúdený k smrti. Úryvok z Bazilejskej kroniky hovorí: „V auguste roku 1474 bol kohút z tohto mesta obvinený a usvedčený zo zločinu znášania vajec a bol odsúdený na upálenie spolu s jedným zo svojich vajec na Kublenbergu, čiže na verejnom námestí, kde sa obrad konal za prítomnosti obrovského davu divákov.“
Po jej dramatickom vykonaní našiel kat v jeho vnútornostiach ešte ďalšie dve vajcia. Keďže bolo už nadobro potvrdené, že ide o kohúta satanistu, ihneď jeho telo spálili. Zbožné sliepky sa už len smutne pozerali na jeho osud.
Pre vysvetlenie: Je biologicky nemožné, aby kohút zniesol vajce. Zdá sa, že v tomto príbehu pravdepodobne nikoho nenapadlo skontrolovať aj pohlavné orgány a nebohý kohút mohol byť len pestrofarebnou sliepkou.
Varovanie pre myši a potkany
Nie vždy však človek chcel len popravovať. Mnohokrát, podobne ako v roku 824 krtkom, sa najprv poslalo zvieratám len písomné varovanie pred prípadným trestným stíhaním. Často sa to stávalo najmä u potkanov, ktorým sa expedovali zásielky s priateľským odporúčaním, aby čo najskôr opustili mesto, pretože ich prítomnosť je nežiadúca.
Rovnaké správy dostávali i domové myši, kde napríklad v roku 1519 sudca po nátlaku cirkevných hodnostárov oficiálne nariadil myšiam opustiť oblasť Stelvio v Taliansku a že im pri odchode zabezpečuje ochranu pre prípadnými útokmi mačiek alebo psov. Tehotným a mladým myškám zas dokonca udelil predĺženú lehotu 14 dní na odchod z obce. Sudca, hotový Šalamún, teda myslel na všetky okolnosti.
Zvieratá vo veciach ľudskej hanby
Stávali sa i prípady, keď človek vykonal trestný čin za prítomnosti zvieraťa. V takých situáciách zákon bral na zodpovednosť i samotné zviera. Boli to najmä prípady zoofílie.
O tejto neresti máme správy od všetkých možných kresťanských autorov a už koncil v Ancyre (dnešná Ankara) v roku 314 stanovoval tresty za zoofíliu podľa veku delikventa. Významný mních a učenec, svätý Ján Klimak sa už v 7. storočí vyjadril, že „nebezpečenstvo zoofílie číha na nás zbožných ľudí na každom rohu.“ A hoci bola v tom čase trestaná až doživotím, v jeho spisoch nájdeme príbeh preláta istého kláštora, ktorý „bohužiaľ podľahol kúzlu divokých oslov…“
Akokoľvek šarmantné osly to boli, na zodpovednosť museli byť brané aj ony a z histórie máme dosvedčené ďalšie prípady trestného stíhania zvierat za svoju žiadostivosť. V jednom prípade bola mulica odsúdená za trestný čin cudzoložstva spoločne s mužom, ktorému sa dobrovoľne oddala. Za sodomiu sa zviera trestalo zväčša upálením, no keďže mulica má sklon ku kopaniu, kat jej najprv odrezal nohy a až potom ju spolu s mužským milencom upálil na hranici.
V iných prípadoch zoofílie bol prejavený ale i súcit. Najmä ak sa to hodilo po finančnej stránke. V roku 1750 bol jeden osol oslobodený spod obvinení z beštiality, keď si na ňom užil rozvášnený hospodár. Oficiálny dôvod sa uviedol, že osol sa len stal obeťou násilia a dokonca i prelát kláštora, kde sa opäť prekvapujúco incident stal, potvrdil, že osla pozná už štyri roky, verne mu slúži (mysliac tým pravdepodobne výlučne hospodársku činnosť) a vždy sa správal cnostne, či už doma alebo vonku. Naozaj dojemný prípad nezištnej pomoci zvieraťu.
Poučenie z histórie
Stredoveké súdy so zvieratami nám pripomínajú jednu vec: zákon bol z nášho pohľadu zábavný, no v skutočnosti nezmyselný a miestami zároveň smrteľne vážny. A dve strany vážne tváriacich sa ľudí sa na súde hodiny prekárali, kto dokáže byť v tej absurdite viac absurdný a priniesť viac právnických výkrutov – a niekedy sa to zvieratám vypomstilo.
Takže nabudúce, keď váš pes roztrhá vankúš, spomeňte si, že v inom roku by ho teoreticky mohli postaviť pred súd… a museli by ste zaplatiť aj právnika a súdne trovy.
Autor: Marek Kurta
